Radšej prvý Drážovciach ako druhý v Ríme

Autor: Valéria Koszoruová | 30.6.2017 o 17:39 | (upravené 30.6.2017 o 17:44) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  903x

Mnohí ani nevedia, kde sú Drážovce, je to dedinka neďaleko Nitry a po prvý raz som túto parafrázu na Cézarov výrok: "Radšej budem v poslednej dedine prvý, ako v Ríme druhý" počula pred dávnymi rokmi na nitrianskej základnej škole.

Vyslovil ho pán učiteľ Maťo, ktorý učil ešte moju mamu na golianovskej ľudovej škole a pamätám si presne, kedy ho povedal: keď sme sa nášmu spolužiakovi vysmievali, ako to už len decká vo svojej krutosti vedia, že skončil na akejsi súťaži posledný. Učiteľ sa postavil pred nás a spýtal sa, o čo sme sa pokúsili my ostatní. Vysvetlil nám, že náš spolužiak je už v Ríme a hoci je tam posledný, je už aj tak ďaleko pred nami. Lebo vykročil do neznáma, zistil, koľko múdrejších od neho existuje na svete, získal pokoru a naučil sa niesť prehru. A my ostatní sme mentálne ostali v maličkých Drážovciach, kde sa hráme na nadrapených hrdinov.

Zahanbil nás a dal nám dobrú lekciu, na ktorú som nikdy nezabudla. Pred každou veľkou výzvou, ktorej sa bojím, si poviem: chceš ostať v Drážovciach alebo ideš do Ríma?

Dnes je v slovenskom školstve všeličo inak. Akosi zložitejšie. Učiteľky v škole riešia rôzne dyslexie, dysgrafie, dyskalkúlie, dysortografie (neschopnosť naučiť sa pravopis) a poruchy správania či pozornosti. A na telesnej kedysi nikto netušil o dyspraxii, len sme vedeli, že Janko je neobratný a kotúľ nikdy neurobí. Deti si už zvykli, že jeden spolužiak neodpovedá, druhý čmára, tretí počíta nekonečne pomaly, ale známky nedostávajú preto horšie, sú v ochrannom režime.

Lenže deti, či už s dys-chybami alebo bez nich, potrebujú aj nejaké výzvy. Tak chodia na súťaže a môžu si dnes vyberať z rozličných olympiád, umeleckých súťaží prednesu, spevu, tanca či športových súťaží. Ak si myslíte, že deti si zasúťažia, chvíľu počkajú a vyhlásia sa výsledky, víťazom sa zatlieska, odovzdajú sa diplomy popr. nejaké knihy, tak ste na omyle. Najprv sa do súťaží začal vkrádať zlozvyk, že deti po testoch poslali domov, že výsledky nájdu na internete a diplom im pošlú. V slušnejších školách im riaditeľ aj zagratuloval, v iných dostali diplom na chodbe od tajomníčky alebo ich strčili do rúk rodičom na ZRPŠ. Minulý rok výsledky Pytagoriády či geografickej olympiády už na internete neboli. Vraj sa rodičia sťažovali, že ak ich deti neskončili na popredných miestach, ranilo to ich ich sebavedomie tak, že riaditelia ZŠ v obvode Bratislava 5  rozhodli, že výsledky na internete nebudú. Že ich pošlú do škôl. A súťažiaci (a nikto iný) sa dozvie, že bol na olympiáde na takom či onom mieste a mal toľko a toľko bodov. Stačilo. A nevie, koľko bolo všetkých detí, koľko bodov mal víťaz, koľko ten, čo bol na poslednom mieste. Radosť z víťazstva je preč, ale aj zúfalstvo z prehry, lebo nikto nevie, či prehral.

Áno, aj môj syn bol na akejsi súťaži medzi poslednými a doma plakal. Trhalo mi srdce a predsa som, aj vďaka tomu skvelému učiteľovi Maťovi vedela, že práve dostáva tú najdôležitejšiu lekciu v živote: učí sa vyrovnať  s prehrou. 

Je koniec roka a ja by som poprosila riaditeľov a iných pedagógov aby zbytočne nechránili naše deti pred víťazstvami a prehrami na súťažiach. Možno by bolo dobre, keby sa postavili pred triedu a vysvetlili im, že nie vždy platí okrídlený Cézarov výrok. Že aj eufória z toho, keď sa mi niečo podarí, aj smútok z posledného miesta patria k životu, lebo naše deti nebudú vždy iba prvé, iba milované, iba chránené…

Ale nechcem skončiť depresívne.  Slovenská ústredná hvezdáreň v Hurbanove už roky organizuje astronomickú súťaž “Čo vieš o hviezdach”. A víťazom potriasie rukou aj samotný pán riaditeľ a ešte v ten deň. Neodkazujú deti na internet a pekne po súťaži s nimi aj preberú chyby. Vďaka za tento postoj.

A ešte niekomu sa chcem poďakovať. Pani učiteľke Oľge Horváthovej, ktorá roky učila na ZŠ v Rusovciach a pripravovala nielen môjho syna na súťaže. Za jej tichý súcit, keď deti prehrávali. Za jej čistú radosť z ich výhier. Už táto PANI UČITEĽKA neučí na tejto škole, ale svojim bývalým žiakom píše maily. A vie napísať tak krásne a povzbudzujúce slová, až sa v kútiku duše teším, že aj dnes sa nájdu pedagógovia, ktorí dokážu nadviazať na tie najlepšie tradície v slovenskom školstve, na tých starých poctivých učiteľov, ktorým by nikdy nenapadlo posielať diplomy deťom poštou. Lebo vedeli, že uznanlivé potľapkanie po pleci od dobrého učiteľa je pre mladého študenta najviac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Strašifták, Buzik, Čačurák. Ako sa žije ľuďom s netradičným priezviskom?

Hanlivé priezvisko úrad zmení za tri eurá, inak to stojí stovku.

DOMOV

Odišiel milionár, ktorý nechal hovoriť iných

Príbeh Petra Vajdu je úzko spätý s novinami.

KULTÚRA

Belgické rádio a minca medzi polkami zadku. Ako Suchet oživil svojho Poirota

Najťažší bol posledný deň nakrúcania.


Už ste čítali?