Dušičky a hovno v Buzuluku

Autor: Valéria Koszoruová | 30.10.2020 o 17:23 | Karma článku: 6,70 | Prečítané:  816x

K mojej mladosti patria nedmysliteľne Dušičky. Moji budúci mŕtvi boli ešte živí a s dedom sme sa na tomto svete minuli. Jeho hrob bol pod gaštanom a tak som chodila pred Dušičkami aj dva-tri razy pozbierať stovky gaštanov.

Koncom októbra už fúkal studený vietor a hneď z cintorína som mierila k strýkovi Jožkovi, ktorého sme volali Jojo. Usadil ma v "letnej" kuchyni, k šporheltu, nalial mi vodku do štamperlíkov, ktoré nikdy neumýval a keď sa jeho žena otočila, vždy rýchlo vypil aj môj. Fajnovka si, však alkohol všetko dezinfikuje, smial sa a ja som sa zasa napchávala voňavými ivánskymi drapákmi, márna sláva, jeho večne namosúrená žena bola dobrá kuchárka. Raz som sa ho opýtala, ako môže žiť s človekom, ktorý sa nikdy neusmieva. Strýko sa ku mne nahol a šibalsky mi pošepkal, že raz do mesiaca sa vždy usmeje: keď jej odovzdá celý svoj dôchodok. Chechlili sme sa ako blázni. Jojo bol partizán a dobrodruh, bojoval v druhej svetovej vojne, oslobodzoval Československo s Prvým československým armádnym zborom. Fanfarón a skvelý rozprávač, po štvrtej vodke bol dôležitejší ako generál. Aj vo všetkých rodinných historkách vystupoval ako hrdina, záchranca, ten, ktorý podopieral chlapov z rodiny, keď po vypitej fľaške nechodili rovno. Chlapi sa s ním hádali, že to oni ťahali jeho, no keďže mal v rodine najvyššiu vojenskú šaržu, neprehádali ho. Rada som ho počúvala. Nikdy sa na nič nesťažoval, neľutoval sa, vždy vylúpol zo života len to dobré a veselé.  

A potom prišli jedny Dušičky, keď som ho už doma nenašla. Bol v nemocnici, ležal na posteli ako vechtík, len oči  mu svietili, keď som mu pod paplón šuchla tľapku vodky.  Do izby vošiel lekár a povedal mi, že jeho stav je veľmi vážny, mohli sme prísť skôr, keď som videla, že jeho stolica nie je v poriadku. A vtedy sa z postele ozvalo: pán doktor, moja neter naozaj nevie, aké som mal hovno, ale určite vie, kde bolo najďalej. Jasné. V Buzuluku. To sa už smial aj lekár.  

O pár týždňov Jojo umrel. Keď som ho videla naposledy, len mi stisol ruku a povedal: nebuď smutná, ja som si myslel, že umriem na fronte, a vidíš, dostal som ešte od života viac ako päťdesiat rokov navyše. Som doma, nohy mám v teple. A ona, ukázal na ženu, sa stará, aj keď sa nesmeje. Však ja som sa vždy smial aj za ňu.

Sú Dušičky. Myslím na neho. Na jeho humor, ktorý mu pomohol aj vo veľmi ťažkých chvíľach. Nemôžem mu ísť zapáliť sviečku na hrob, ale povedali sme si, že každý večer si za niekoho zapálime sviečku doma a budeme spomínať.

Na pamiatku môjho strýka, podplukovníka Jozefa Koprdu, ktorý sa vždy vedel tešiť zo života bez ohľadu na okolnosti.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Matovičova paradigma

Keby žil v ére Edisona, tak sa hádže o zem a vyhráža až kým by sme nemali ústavný zákon o svietení petrolejkami.

Autorská strana Samuela Marca

Privítajte Petra Pellegriniho, náhradného človeka (píše Samo Marec)

Môžete Pellegriniho vyhnať zo Smeru, ale nemôžete Smer vyhnať z Pellegriniho.


Už ste čítali?